Základná škola Alexandra Vagača  v Detve začala písať svoju novú históriu

 

30. september  2011 bol možno pre mnohých z nás celkom obyčajný deń, ale pre Základnú školu na Štúrovej ulici v Detve určite nie. Práve tento deń očakávali všetci – pedagogickí i nepedagogickí zamestnanci, žiaci, ba i školský Dunčo radostne pobehoval neuviazaný za uzamknutou školskou bránou, akoby cítil, že tento deń je iný. Veď preberanie čestného mena školy je výnimočný akt, ktorý si zaslúži dôstojný priebeh.

Vkusne  vyzdobený interiér Domu kultúry Andreja Sládkoviča v Detve vítal už od rána prvých návštevníkov. Samozrejme, zamestnancov školy a žiakov, ktorí zabezpečovali posledné prípravy pred slávnostným otvorením. Minúty ubiehali, čas sa nezadržateľne blížil a s ubiehajúcimi minútami sa priamoúmerne zväčšovala i naša nervozita. Strach a či obavy? Všetci sme dúfali, aby tento tak výnimočný moment nielen pre našu školu, ale predovšetkým pre nás všetkých , dopadol čo najlepšie. Začali prichádzať hostia, ktorých privítali žiačky našej školy v detvianskych krojoch. Hudba hrala a náš poctivo pripravovaný program mohol pomaly začať. 

Keď sa sála naplnila pozvanými i nepozvanými hosťami, začal sa časový úsek patriaci nielen Detve, našej škole, ale predovšetkým samotnému Alexandrovi Vagačovi, potomkovi piatej generácie Jána Vagača, zakladateľa prvej bryndziarne na Slovensku. Bol to práve  Alexander Vagač, ktorý sa zaslúžil o najväčší rozkvet rodinného podniku, prvej bryndziarne so sídlom v našom meste.  Prezentáciu sprevádzanú panorámou tých najrôznejších obrázkov, záberov momentov, ktoré zachytávali všetko, čo vyjadruje podstatu nášho mesta, našej školy vystriedal príhovor riaditeľky školy Ing. Margity Gajdošovej, primátora mesta Detva Ing. Jána Šufliarského ako aj priameho potomka Alexandra Vagača – Daniela Vagača a Filipa Vagača.

Nasledovala recepcia vo forme švédskych stolov, na ktorej si najviac pochutili žiaci našej školy, ktorí sa tak usilovne snažili o to, aby tento deň bol výnimočný a zanechal akúsi pečať nielen v našich spomienkach, ale predovšetkým v našich srdciach.

 Nuž a čo dodať na záver? Zistili sme, že strach, obavy i nervozita boli úplne zbytočné. Všetko dopadlo presne tak, ako sme si predstavovali. Presne tak, aby sme na tento deň mohli byť právom hrdí. Pretože to nie je len nové meno, ktoré bude zdobiť našu školu, ale predovšetkým usilovnosť, pracovitosť, poctivosť a snaha nás, našich žiakov. Všetky cnosti, ktorými ako výchovno-vzdelávacia inštitúcia máme disponovať.