Kto by nepoznal Detvu na Slovensku! Kraj chudobný, ale krásny. Tu a tam chudobné kamenité polia, ale za to šírošíre pastviny so svetlozelenou, voňavou trávou a neprehľadné kŕdle belostných oviec. Do tohto kraja prichádzal Ján Vagač, rodák zo Starej Turej, majiteľ mäsiarstva, aby nakupoval statok. Inteligentný a usilovný Ján Vagač, ktorý roku 1787 mal 28 rokov, všímal si na svojich cestách všetko okolo seba.

Bačovia ho poznali a zďaleka na neho volávali a pozdravovali ho. Na mnohých salašoch prenocoval a poznal nielen chudobu, ale i dobré srdce slovenského ľudu. Rozprával sa rád pri žiari večerného ohňa s pastiermi, počúval ich rozprávky a sám im prinášal novinky zo sveta. Pohostinnosť bačov je známa. Podľa starodávneho spôsobu si hosťa uctia skyvou chleba a syrom. A tento zvláštny hrudkový syr, vyrábaný z ovčieho mlieka, výdatný a príjemnej chuti, celkom zaujal Jána Vagača. Každá vec, keby bola aj hocijaká dobrá, potrebuje svojho priekopníka a potrebovala ju aj dnešná bryndza a našla ho v Jánovi Vagačovi.

Ján Vagač premýšľal, či by nebolo možno uviesť tento syr do obchodu v zmenenej, trvanlivejšej forme a zarobiť si väčší groš. Z ktorejsi svojej cesty priniesol si Ján Vagač väčšie množstvo onoho hrudkového syra. Podľa zachovaného rodinného podania robil s ním všelijaké pokusy. Nakladal ho, vysúšal, potom zase valčekom rozvaľkával a presáľal. A konečne po mnohých pokusoch a po opätovnom spracovaní dosiahol, čo chcel. A po večeroch, nikým nerušený, spriadal Ján Vagač plány: syr bude isto chutiť i iným ľuďom. Snád ho bude možné vyvážať do dedín, miest a možno i za hranice. U rozhodného a cieľavedomého Jána Vagača bol od myšlienok k činom len krok. Ešte toho istého roku začal s výrobou syra podľa svojho spôsobu. A tak vznikla roku 1787 prvá slovenská bryndziareň v Detve.

Pravda, prvá výroba bola prácou veľmi zdĺhavou. Po dokonalom ošetrení a dozretí ovčieho syra nastalo namáhavé ručné váľanie a miesenie hrudiek. Až potomkovia Jána Vagača mleli syr na mlynkoch, sprvu ručných, neskôr hnaných benzínovým a elektrickým pohonom. Ale nepredbiehajme udalosti - to všetko prišlo až ďaleko neskôr - po smrti Jána Vagača. Už behom prvého a druhého desaťročia po založení prvej bryndziarne v Detve vznikajú na Slovensku nové bryndziarne, zakladané podnikavými obyvateľmi Starej Turej (Molec, Wallo, Valovič...). Vznikol a tiež rástol vývoz bryndze do veľkých miest bývalej rakúsko-uhorskej ríše a je skutočne zaujímavé sledovať vývoj tohto vývozu v dobe, keď na Slovensku ešte neboli železnice. Je nesporné, že kolískou všetkého bryndziarskeho obchodu je Stará Turá. Staroturanci sú známi svojou obchodnou zdatnosťou a podnikavosťou. Keď vznikli bryndziarne, Staroturania, dobrí obchodníci, nezabúdali, že malá pozornosť prospieva obchodu a svojim konzumentom masla prinášali i kúsok bryndze.

Veľkomestským obyvateľom bryndza veľmi zachutila a tak sa predošlé darčeky menili v stále väčšie objednávky. Takýmto primitívnym spôsobom sa obchod vyvíjal. Výroba bryndze rástla a v bryndziarni Vagačovcov i v iných začínal čulý ruch. Žiadne ľudské konanie nie je osamotené potrebuje pomocníkov a všetko je zviazané tak ako kolečko v hodinách. Odbyt bryndze mal za dôsledok väčší odber ovčieho syra, tým sa zväčšoval chov oviec, a tak sa lepšili pomery chudobných pastierov. Podľa produkcie ovčieho mlieka, syra, vlny môžeme i dnes veľmi dobre posudzovať blahobyt či nedostatok chudobných slovenských horalov.

V roku 1835 Ján Vagač zomrel. Zomrel kľudne, s vedomím dobre vykonanej práce. Dožil sa uskutočnenia svojho sna - bryndza išla víťazne svetom a domov, do chatŕč detvianskych pastierov prichádzali peniaze. Jedna vec - snáď príliš malá v dnešnom uponáhľanom svete - stojí za zmienku a veru v tomto bode treba smútiť za starými zašlými časmi.

Rod Vagačovcov sa zásadou poctivosti riadil šesť pokolení, teda vyše 150 rokov. Odkaz Jána Vagača verne strážili a strážia:

jeho syn Ján, jeho vnuci: Martin, Alexander a Štefan,

ďalej Martinov syn Michal,

Alexandrov syn Martin

Michalov syn Alexander a konečne

syn Alexandra, Ing. Štefan

Tak od roku 1787 až do dneška prechádzala zásada poctivosti a odborných znalostí z otca na syna, z jedného majiteľa na druhého. Meno Vagač a všetko to, čo sebou nieslo, bolo dobre známe v predvojnovej Budapešti a ešte viac vo Viedni. Ľudia z najvyšších vrstiev i pracujúci ľud si pochutnával na Vagačovej horskej bryndze.

Všimnime si teraz predposledného majiteľa - Alexandra Vagača, ktorý priviedol závod k veľkému rozkvetu.

Alexander Vagač sa narodil r. 1879. Už od mlada pracoval so svojím otcom a v roku 1905 po otcovej smrti sa usadil už ako majiteľ bryndziarne natrvalo v Detve. Tu je nutné vysvetliť, že bryndzu vyrábali Vagačovci vždy iba v Detve, a len na zimu, keď ovce nedojili, odchádzali do svojho rodného mesta Starej Turej. Tiež bryndza sa vyrábala iba od marca do októbra. Nadbytočné letné zásoby sa nasoľovali, ukladali do chladných pivníc a v zime sa posielali do obchodov v originálnych vedrách.

Pričinením Alexandra Vagača bola pripojená výroba bochníkových a lahôdkových syrov. V roku 1914 zaviedol benzínové motory pre pohon mlynov. Ale i Alexandra Vagača zastihla vojna - musel ísť slúžiť ako tisíce iných proti svojej vôli vtedajšej širšej vlasti.

Ale doma mal zastúpenie. Jeho žena Antónia, rodená Valovičová, viedla vzorne bryndziareň po celú vojnu a úzkostlivo čakala na návrat svojho muža. Konečne v roku 1918, ktorý priniesol slobodu a zjednotenie Čechov a Slovákov, vracia sa i Alexander Vagač domov, do slobodnej vlasti, aby sa radoval so všetkými poctivými Čechmi a Slovákmi.

Bryndziareň rozkvitá. Roku 1928 zavádza elektrický pohon. Povesť Vagačovej bryndze rastie a v roku 1931 jej bolo do cudziny vyvezenej viac ako 20 vagónov. I Vagačove bochníkové a lahôdkové syry nachádzajú stále väčšiu a väčšiu obľubu - okruh spotrebiteľov rastie. A to všetko je výsledok dlhoročnej úmornej práce, úzkostlivej čistoty, odborných dlhodobých skúseností, používanía najlepších surovín, a to všetko spojuje a doplňuje odkaz Jána Vagača "S pctivosťou najďalej zájdeš."

Značka Vagačových syrov " tri jedle " zaručuje akosť.

V roku 1933 bolo nutné založiť taviareň ementálskeho syra, ktorý je dovážaný z Rakúska výmenou za bryndzu. I tu však vznikli kvalitné výrobky tavených krabičkových syrov, ktorých zvláštnosť, kmínový syr, známej značky "Tri - K" našiel v krátkom čase veľkú obľubu.

V roku 1934 dohorieva svieca života Alexandra Vagača. Odchádza kľudný a vyrovnaný práve tak, ako jeho dávny predok Ján Vagač. Závod odkazuje svojmu synovi kom. ing. Štefanovi Vagačovi, ktorý je už dieťaťom dvadsiateho storočia, narodil sa r. 1905.

Nový majiteľ chce byť hodný svojich predkov, chce nielen budovať ďalej závod tak, aby jeho dobré meno dosahovalo stále väčšieho rozkvetu doma i v zahraničí, ale považuje za svätú svoju povinnosť do posledného písmena dodržať odkaz predkov: "S poctivosťou najďalej zájdeš".

To sú stručné dejiny prvej slovenskej Vagačovej bryndziarne za prvých 150 rokov. Iste je to kus poctivej práce, ktorá neslúžila iba k rozvoju podniku jedinca, ktorá nedala iba ľuďom dobrý, chutný a výživný produkt v podobe slovenskej bryndze, ale ktorá dokázala i za hranicami vzbudiť rešpekt tohoto výrobku. 

Dr. Dušan Úradníček

Prevzaté z:http://detvadnes.webnode.sk/news/pribeh-bryndze-text-rz-roku-1940-foto/